Zaujímali ma aj iné oblasti. Už ako dieťa som čítal Ezopove bájky, Dobšinského rozprávky, Záhady sveta, Dinosaury, knihy o histórii. Na strednej škole som svoj obzor rozšíril o ezoteriku a duchovno, pretože som začal hľadať odpovede na otázky, ktoré mi prinášal život. Postupne sa pridávala odborná literatúra, občas trochu filozofie, či sociológie a najmä sebarozvojová literatúra. Nepohrdol som ani umením. Na základnej škole som sa naučil hrať na gitaru, niekedy na strednej škole prišlo ku mne fotenie, ktorému som venoval niekoľko rokov a na vysokej som pre zmenu rok navštevoval hodiny saxafónu.

Učenie ale nie je len o knihách. Vyrastal som na dedine a všetci okolo mňa boli manuálne zruční. Učil som so opraviť si bicykel, s bratom sme chodili do modelárskeho krúžku, stavali sme si drevené káry na vozenie sa z kopca, neskôr sme začali opravovať staré autá a motorky. Opravy veteránov prerástli v úpravy motorov. Život priniesol prestavby domov a tak som sa priučil murárčine, vodárine, ťahaniu elektrických rozvodov, kurenárčine. Ako samouk som sa naučil sústružiť a frézovať kov, kde tu ma otec usmernil, no väčšinu som od neho „odkukal“. Zváranie prišlo tiež nejako samo. Rúbanie dreva a prácu s ním pokladám za samozrejmosť.

Naša rodina žila rodinným životom v širokom slova zmysle. Naučil som sa po Polomsky, po Rekensky aj po Slovensky. Opekačky počas letných dní ma naučili milovať zvuk gitary pri ohni a spev ľudových piesní. Spoločné rodinné dovolenky so širšou rodinou zase priniesli spoznávanie kultúry nášho národa, pamiatok, dreveníc a zámkov. Občas návšteva divadla, alebo koncertu.

Prelomovým bol rok 2018, kedy som sa sebarozvoju začal venovať prioritne. Uvedomil som si, že nežijem svoj život. Že žijem predstavy ľudí okolo mňa a sám neviem, čo vlastne chcem. Od banalít ako „Čo si dám na raňajky?“ po „Aký je môj životný cieľ?“. Toto poznanie ma hnalo na ceste hľadania samého seba. Opäť som sa učil, no tentokrát ako žiť šťastný a spokojný život. Napriek všetkým úspechom, ktoré som dovtedy dosiahol, či možno vďaka nim, mi niečo chýbalo. Niečo neuchopené, čo sa pomaly a potichu dralo na povrch a nedalo sa zastaviť. Prešil som niekoľkými výcvikmi a mentoringovými programami. Dnes už viem, čo od života chcem a cítim, že nastal čas vystúpiť na svetlo sveta a povedať: „Toto som ja“.