Kultúrna asimilácia

Zlučovanie kultúr je proces starý ako ľudstvo samo. Ak dôjde z nejakého dôvodu k spojeniu dvoch, či viacerých kultúr do väčšieho celku, musí neodvratne dôjsť aj k zmiešaniu, zlúčeniu alebo zániku niektorých ich pôvodných prvkov. Tento proces vynikajúco vystihuje fotografia Toma Torlina ako študenta v roku 1886 a tri roky neskôr pri ukončení štúdia. V našej spoločnosti tento jav pozorujem od deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy došlo k pádu takzvaného východného bloku.

Naša republika ako súčasť post-sovietskeho priestoru bola začlenená do transatlantických štruktúr kde zotrváva dodnes. Sprievodným javom bolo intenzívne prenikanie západnej kultúry do našich končín. Primárnymi nosičmi boli film a hudba, neskôr jazykové vzdelávanie začlenené do základného vzdelania.

Všimli sme si, že za posledných sto rokov bola tradičná ľudová kultúra celoplošne vytlačená na okraj spoločnosti. Príčin je viacero a nie sú len v tom, do ktorého geopolitického bloku patríme. V tomto príspevku chcem poukázať na spôsob, akým dva rôzne národy pristupujú ku kultúrnej asimilácii.

Slovensko a Kazachstan

Počas mojej návštevy Bajkonuru v roku 2021 som vo vstupnej hale hotela obdivoval vitrínu so suvenírmi v ktorej ma zaujala šiltovka. Bola to svetlá šiltovka s rovným šiltom, aké nosia dnešný reperi, pestro vyšívaná tradičným kazašským ľudovým vzorom. Ten prístup ma príjemne šokoval. Bol som zvyknutý, že v našich končinách sa západné prvky preberali v pôvodnom štýle. U nás sa nosia aj nosili šiltovky s nápismi NY, alebo rôznymi inými skratkami, ktorým drvivá väčšina ich majiteľov nerozumela. Ľudia to videli vo filme, alebo v klipe k pesničke a kupovali si také isté. Preberali sme formu aj s obsahom.

Kazaši k tomu pristúpili inak. Prevzali formu a naplnili ju vlastným obsahom. Zobrali obyčajnú špatnú šiltovku a premenili ju na niečo miestne s nádychom svojej starobylej kultúry. Síce som si vtedy tú šiltovku neodfotil, ale dnešná generatívna umelá inteligencia mi umožnila vytvoriť jej približnú repliku. Tá šiltovka vyzerala nejako takto.

Občas sa k tomuto momentu vraciam. Najmä keď sa pozerám okolo seba a vidím, ako sa so staršími generáciami vytráca aj naša kultúra. Našťastie nemusí byť všetkému koniec.

Ako by to mohlo vyzerať u nás?

Ak si inšpirujeme prístupom Kazachov a objavíme v sebe udupanú národnú hrdosť, môžeme našu ľudovú kultúru vrátiť späť do bežného života. Ako? Jednoducho, vďaka oblečeniu. Nikdy nie je napísané, že si naše vzory nemôžeme tiež vyšívať na šiltovky. Tu je príklad, ako by mohla naša výšivka vyzerať na rovnakej šiltovke.

No a už keď má človek šiltovku, potrebuje k nej ak poriadne tepláky 🙂

A čo by to boli za tepláky bez botasiek ? K tomuto štýlu raperov z ameriky patria kultové Adidas Superstar. Aj tie sa dajú pretvoriť na náš obraz. Napríklad takto.

Človek vystrojený od hlavy po päty v takomto modernom kroji sa môže bezpečne vydať na potulky po krajine. Návšteva na salaši by vôbec nebudila rozruch.

Čo poviete? Celkom tam aj pasujú. Prekvapivo rovnako by pasovali aj na premiéru nejakého filmu, alebo na ples v opere. V dnešnej modernej kultúre sa botasky a tepláky nosia už aj na svadby a iné spoločenské udalosti. Tak prečo nie do opery?

Oblečením nič nekončí, iba začína

Pred pár rokmi som v aute počúval Rusínske vysielanie na rádiu Regína Východ kde bol rozhovor s organizátorkou nejakých osláv. Detaily si nepamätám, no pamätám si, že v rámci osláv každoročne usporadúvajú hudobnú súťaž. Majú svoju tradičnú pieseň, charakteristickú pre ich región a každý rok si vyberú nejaký iný štýl, do ktorého ju potom súťažiaci pretvoria. Táto myšlienka ma nadchla a povedal som si, že by bolo fajn niečo také zorganizovať aj u nás v Polome. Dnes som sa k nej vrátil a s pomocou umelej inteligencie som uviedol do života Country verziu našej obecnej hymny A poniže Gôšova je Poloma. Nech sa páči, počúvajte.

Ale ani hudbou to končiť nemusí…

Kultúra je ako farba, ktorou dokážeme premaľovať akýkoľvek povrch. Akákoľvek dobrá myšlienka sa dá prispôsobiť tak, aby sme nestratili svoju autenticitu. Napríklad starý známy Stríčko Sam z roku 1917 používaný na náborových plagátoch do armády USA.

Rovnako tak je možné upraviť na miestne pomery aj boj proti alkoholu.

Ani bojovníci za práva ľudí a ochrancovia pracujúcich neostanú bokom

a nakoniec aj v umení si vieme nájsť svoju cestu. Takto by to vyzeralo, keby napríklad známy „rodák“ Andy Warhol, syn Rusínov vysťahovaných do USA bol vychovaný v úcte k našej kultúre.

Mohli by sme napríklad pretvoriť aj známe momenty dejín, ktorých sa naši rodáci zúčastnili a pripomenúť si ich tak aj v dnešnej dobe. Príkladom môže byť dobitie ostrova Iwo Jima, kde vznikla kultová fotografia vztyčovania vlajky, alebo Obed na mrakodrape. Obe tieto fotografie spája to, že jedným z aktérov bol Slovák.

Poďme sa zachrániť

Legendárna pieseň Petra Nagy s rovnomenným názvom hovorí o spoločenských javoch, ktoré vidíme u nás dodnes. Popisuje ako ľudia „chladnutie vydávajú za svoje zmúdrenie„, alebo ako „zbúrenci krotnú únavou„. V piesni ale vyzýva aj na okamžitú aktivitu „radšej nikdy ak nie hneď„, pretože „šťastie musíš krajšie vymyslieť„. Detailnejší rozbor významu piesne nájdete tu.

S autorovým pohľadom sa môžem plne stotožniť. Naše šťastie, či už jednotlivca, alebo spoločnosti, je výsledkom cieľavedomej aktivity. Ani dvaja najznámejší Japonci „Samo“ a „Sato“ to nedokážu vyriešiť za nás. Moderné technológie nám umožňujú dostať späť do života našu kultúru a nestratiť vlastnú identitu v rýchlo sa meniacom svete plnom masovej módy a trendov, ktorých najväčší dlhodobý efekt je neustále sa zväčšujúca uniformita, po našom jednotvárnosť. Ostáva však kľúčová dilema: “ Chceme si udržať svoju kultúru, alebo radšej pohodlne kultúrne asimilovať? „

Zdroje:

Fotografie sú prevzaté z internetu, obrázky som generoval pomocou chatGPT a hudbu pomocou suno.